Virus EKUMENIZMUS

Kresťanstvo zachvátila ťažká choroba s názvom ekumenizmus. Celý svet volá po jednote, uzmierení, tolerancii a po vzájomnej spolupráci. Čo vlastne môže byť zlé na vzájomných bohoslužbách a stretávaní sa? Veď sám Pán Ježiš Kristus nás vyzýva k jednote, keď sa prihovára k Otcovi „aby boli všetci jedno, ako si ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si mi dal, dal som ja im, aby boli jedno, ako sme my jedno, ja v nich a ty vo mne, aby boli dokonalí v jedno, aby svet vedel, že si ma ty poslal, a že si ich miloval ako si mňa miloval.“ (Ján 17:2123)

 

Kresťanstvo zachvátila ťažká choroba s názvom ekumenizmus. Celý svet volá po jednote, uzmierení, tolerancii a po vzájomnej spolupráci. Čo vlastne môže byť zlé na vzájomných bohoslužbách a stretávaní sa?

Áno, Ježiš Kristus sa prihovára za jednotu, ale poďme skúmať, medzi kým má jednota nastať a v čom.

Jednota medzi kým

Je všeobecne prijímané, že jednota má panovať v cirkvi. To je pravda, ale menej je známe, čo vlastne cirkev je. Pozrime sa naspäť do Ježišovej modlitby, aby sme uvideli, za koho prosí: „Ja prosím za nich, neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji.“ Teda jednota sa nevzťahuje na celý svet, ale iba na tých, ktorých mu Otec dal, aby za nich položil svoj život: “Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta.“ (Ján 17:6) Títo ľudia sú spasení kresťania, ktorých Boh povolal z tmy do svetla, keď boli ešte mŕtvi vo svojich hriechoch (Efezským 2:1). Ku svojej spáse ničím neprispeli, ani sa ako prví sami pre Krista nerozhodli, pretože „nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste išli a niesli ovocie, a vaše ovocie aby zostávalo(Ján 15:16). Pre Krista sa rozhodneme až na základe jeho rozhodnutia a prvotného pôsobenia v našom srdci. Následne ako sme priťahovaní, sa pre Krista dobrovoľne rozhodujeme. Slovo cirkev, ktoré sa používa v slovenských prekladoch Biblie na viacerých miestach, je v gréckom origináli slovo ekklesia. Je odvodené z gréckeho kaleo – volať, povolávať, zhromažďovať a preto vhodný preklad, ktorý zachováva pôvodný obsah slova ekklesia je „povolaní“. Cirkev sú teda ľudia povolaní Bohom za istým účelom. Cirkev nie je ľudský výtvor. Cirkev nie je ani ľudským majetkom. Cirkev nie je organizácia, nie je to klub, nie je to kostol alebo kultúrny dom. Cirkev je Telo Kristovo (1. Korintským 12:27)! Človek zakladá organizácie a nazýva ich cirkvami, ale len Boh môže založiť ekklesiu Kristovu. Ekklesia nebude mať chýbajúcich členov. Všetci bez výnimky, ktorí sú vyvolení, aby patrili do ekklesie, budú účinne povolaní milosťou a mocou a stanú sa živou súčasťou cirkvi (Lukáš 15:4, Efezským 1:4). To nemá nič spoločné s akýmkoľvek viditeľným zhromaždením. Ľuďmi založená cirkev môže obsahovať aj falošných kresťanov (Skutky 20:29), títo ale nikdy neboli súčasťou Kristovej cirkvi. Môžeme povedať, že Cirkev nájdeme v cirkvách (zboroch), ale cirkvi (zbory) nie sú Cirkev

Jednota v čom

Z Kristovej modlitby je zrejmé, že jednota v cirkvi je úzko spätá s jednotou v rámci Božej Trojice. Skutočný ekumenizmus preto leží v duchovnej jednote, ktorá existuje vďaka pretrvávaniu Ducha Svätého vo všetkých veriacich po celom svete. Kresťania majú rovnakú duchovnú podstatu, sú v rovnakom kráľovstve pod rovnakým Pánom a majú rovnaký cieľ. Skutočná jednota v Kristovi sa nedá uskutočniť ekumenickými koncilmi. Jednota môže prísť len vďaka pôsobeniu Ducha, nie človeka.

Čo je hlavné poslanie Kristovej Cirkvi? „A tak choďte, čiňte učeníkmi všetky národy krstiac ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ (Matúš 28:19–20a) Kresťanstvo je založené na konkrétnej historickej udalosti a kresťan je predovšetkým svedok. Preto je mimoriadne dôležité, aby jeho svedectvo bolo pravdivé. Ak má byť naša evanjelizácia úspešná, musíme ľuďom hovoriť pravdu, aj keď je nepríjemná. Táto pravda znižuje človeka a vyvyšuje Boha a kedykoľvek ju opúšťame, opúšťa aj Boh nás.

Evanjelium stojí na dvoch nosných pilieroch, ktoré keby sme vybrali von, tak sa celé rozpadne:

1. Existuje len jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, skrze ktorého môže človek prijať spásu, pretože všetci sme hriešnici a nebyť obete Ježiša Krista, zaslúžili by sme si večný trest.

2. Kristovo spasiteľské dielo prijímame výlučne vierou; akékoľvek spoliehanie sa na naše skutky je neprípustné a zneplatňuje milosť.

Kde je zvestované pravé evanjelium, tam je jednota medzi kresťanmi, aj keby žili na rôznych kontinentoch, v rôznych kultúrach, aj keby sa nikdy nestretli. Ale tam, kde je toto evanjelium pokrivené, jednota nie je, nech by sa založila ľubovoľná ekumenická spoločnosť a konali ľubovoľné ekumenické bohoslužby a ľubovoľné charitatívne akcie. Ak dobre porozumieme jadru evanjelia, ľahko rozpoznáme falošných učiteľov, aj keby sa prezliekli do barančieho rúcha.

Jedine Kristus!

Biblia je v otázke spásy človeka nekompromisná a čiernobiela. Všetci ľudia na zemi sa delia na dve skupiny: spasení ľudia – Božie deti, ktorí uverili v Krista, sú zmierení s Bohom cez Kristovu obeť a čaká ich večný život a nespasení ľudia, ktorí žijú naďalej vo vzbure voči Bohu a ktorých čaká spravodlivý trest za ich hriechy. Neexistuje iná cesta ku spáse ako Kristus! „Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ ( Ján 3:36) Všetci ľudia sú od narodenia pod Božím hnevom (Efezským 2:3). Kristom sme uzmierení s Otcom (Kolosenským 1:20) a len cez vieru v neho môžeme s dôverou pristupovať k Otcovi (Efezským 3:12). Jemu bola daná všetka moc na nebi, na zemi, aj pod zemou (Filipským 2:10,11). Nikto nemôže prísť k Bohu inou cestou ako skrze neho (Ján 14:6), pod slnkom nie je iné meno, cez ktoré môže človek dôjsť ku spáse (Skutky 4:12). Kristus je svetlom pre každého, kto prichádza do tohto sveta (Ján 1:9) a ten, kto ho nenasleduje, blúdi v temnote (Ján 8:12). Kto nie je s ním, je proti nemu (Matúš 13:30), a kto si ho nectí, nectí ani Otca, ktorý ho poslal (Ján 5:23). Jemu zveril Otec súd nad ľuďmi, ale kto neverí, je už odsúdený, lebo neuveril v meno jediného Syna Božieho (Ján 3:18), ani v Otca, ktorý ho poslal (Ján 17:3).

Biblia absolútne vylučuje, aby bol niekto spasený inak ako skrze Krista. Každý človek je hriešnik, a za vlastné skutky si zaslúži spravodlivý trest. Boh dáva milosť zadarmo, a my ju prijímame vierou, keď uveríme v zvesť evanjelia. Evanjelium však najprv musíme počuť. Nikto, kto o Kristovi ani len nepočul, spasený byť nemôže!

Každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený. Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A zase ako budú kázať, keď nebudú poslaní?“ (Rimanom 10:1315)

Ak by sa niekto zúčastňoval na spoločnej modlitbe s falošnými náboženstvami, má priamy podiel na konaní, ktoré Boh neschvaľuje, lebo „v jedného Boha budeš veriť“. Cirkev sa nemá modliť s neveriacimi, ale za nich. Apoštol Pavol by mohol zopakovať svoje slová, keď píše Korinťanom: „Neťahajte cudzie jarmo s neveriacimi, lebo čo má spravodlivosť spoločné s neprávosťou? Alebo aké je spoločenstvo svetla s tmou? Aká zhoda medzi Kristom a Beliálom? Alebo aký podiel veriaceho s neveriacim? Aké spojenie medzi chrámom a modlami?“ (2. Korintským 6:1416)

Jedine vierou!

Doteraz sme sa zaoberali dôležitou pravdou evanjelia, že Boh bude všetky hriechy trestať, a nebyť toho, že Ježiš Kristus niesol trest za ľudské hriechy, trpeli by sme zaslúžene v pekle. To ale nie je celé evanjelium. Dôležitá otázka znie: môže sa človek preukázať aspoň trochou spravodlivosti a poslušnosti pred Bohom? A dôležitá odpoveď znie: NIE! Žiaden nespasený človek nemá pred Bohom ani jeden dobrý skutok:nieto spravodlivého ani jedného; niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného.“ (Rimanom 3:10–12). Všetky naše skutky sú poznačené odvrátením sa preč od pravého Boha, a preto ich Boh neprijíma. Milosť, ktorú nám Boh dáva skrze Ježiša Krista, je milosťou preto, lebo je nezaslúžená.

Problémom je, že sotva ľudia spoznajú vieru Krista ako cestu spásy, nemôžu stráviť, že je úplne postačujúca a že na nej nemajú žiadnu zásluhu. Tak sa snažia pridať k nej vlastné skutky. Ale spása nemá so skutkami nič spoločné. Pridávať dobré skutky ako podmienku spasenia, aj keby boli len doplnkom Kristovho diela, znamená, že jeho dielo je nedostatočné a ľudia ho musia doplňovať a vylepšovať. V podstate to znamená prehlásiť kríž za nadbytočný: „Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon [t.j. skutky], potom Kristus nadarmo zomrel.“ (Galatským 2:21) Pán Ježiš na kríži dokončil celé spasiteľské dielo. Ak by človek pridal ku Kristovej obeti, čo len jeden svoj „dobrý“ skutok, ruší tým celú Božiu milosť: „Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti.“ (Galatským 5:4, viď aj Rimanom 4:4) Boh nemôže prijať žiaden skutok človeka, pokiaľ na ňom spočíva akákoľvek vina za hriechy. Až keď je človek pred Bohom spravodlivý, môže konať dobré skutky.

Niekedy je táto doktrína aj známa, ale jej význam sa podceňuje. Lenže v skutočnosti je to jadro evanjelia. Apoštol Pavol tento fakt veľmi dobre poznal, a vo svojom liste Galatským vážne varuje všetkých, ktorí sa dali zviesť v tejto otázke bludným učením. Pavol sa totiž dozvedel, že po jeho odchode zo zborov, ktoré sám založil, bolo evanjelium, ktoré im on zvestoval pod silným útokom zo strany falošných učiteľov – judaistov.

Judaisti verili, že Ježiš je Spasiteľ. Nevidíme, že by spochybňovali Pavlov pohľad na Krista. Pravdepodobne verili, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych a verili, že spása sa môže udiať len cez neho. Problém bol ale v tom, že okrem viery v Krista bolo podľa nich treba robiť aj niečo iné. Vraveli, že Kristova obeť len umožnila, aby sme mohli byť ospravedlnení na základe dodržiavania aspoň časti Mojžišovho zákona. Pavol tiež veril na dodržiavanie Božieho zákona, ale úplne inak. Pavol hovorí, že človek (1) najskôr verí v Krista, (2) potom je pred Bohom vyhlásený za spravodlivého, (3) a až potom môže dodržiavať Boží zákon. Judaisti hovorili, že človek (1) uverí v Krista, (2) dodržiava aspoň časť Božieho zákona, (3) a na základe toho je vyhlásený za spravodlivého.

Veľa kresťanov by povedalo, že je to čisto akademický a nepodstatný problém. Pavol to ale tak nevidel. Pavol videl medzi týmito pohľadmi dve úplne odlišné náboženstvá: náboženstvo zásluh a náboženstvo milosti. Ak Kristus poskytuje len časť spásy, a zvyšok necháva na nás, potom sme tí najväčší úbožiaci. Nikdy totiž nemôže postačiť ak naplníme Boží zákon iba z časti, nenaplniť požiadavky zákona úplne, znamená nenaplniť ich vôbec. A tak by sme sa ocitli naspäť tam, kde sme boli bez Krista. Pavol jasne videl, že Kristus buď urobil všetko alebo nič.

Rozdiel medzi Pavlovým evanjeliom a učením judaistov bol obrovský. Mieril totiž priamo do srdca evanjelia. Všimnime si, akým varovaním začína Pavlov list: „Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval iné evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali, nech je prekliaty!“ (Galatským 1:8) Našli by sme dnes odvahu zopakovať Pavlove slová?

Falošná tolerancia

Žijeme v dobe, keď zo všetkých strán počuť hlasy volajúce po tolerancii iných náboženstiev, po porozumení a vzájomnej spolupráci. Často zaznie potreba jednoty pre našu rozdelenú spoločnosť. Ježiš však hovorí pravý opak: „Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem; neprišiel som dať pokoj, ale meč. Lebo som prišiel rozdeliť človeka proti jeho otcovi a dcéru proti jej materi a nevestu proti jej svokre, a nepriateľmi človeka budú jeho domáci. Ten, kto má radšej otca alebo mater ako mňa, nie je ma hodný; a kto má radšej syna, alebo dcéru ako mňa, nie je ma hodný; a kto neberie svojho kríža a nejde za mnou, nie je ma hodný.” (Matúš 10:34–38) Jednota má zmysel len ak je založená na pravde, a tou je sám Kristus. Ak niekto odmieta Kristovo evanjelium, musí byť odmietnutý, nech je to ktokoľvek. Môže vyzerať ako anjel, môže k nám prísť s veľkou vážnosťou, učenosťou a autoritou. Posudzujme však ľudí podľa evanjelia, neposudzujme evanjelium podľa ľudí.

Neexistuje viacero ciest k Bohu, ako je tak často možné počuť. Ak by sme pod rúškom tolerancie schvaľovali druhým ľuďom túto „slobodu voľby“, tak vlastne súhlasíme so záhubou ich duše. Nemilujeme ich ani len natoľko, aby sme im povedali pravdu, ktorá ich môže zachrániť. Nesúhlas nie je nenávisť. Ak nám naozaj ide o záchranu ľudí, nemôžeme mlčať ak sa prekrúca evanjelium. Nebojme sa hlásať pravdu, aj keby sme boli v menšine! Hľadajme najskôr jednotu s Kristom, až potom s ľuďmi!

„Lebo veď vy ste chrámom živého Boha, ako povedal Boh: Budem bývať v nich a prechádzať sa, a budem ich Bohom, a oni mi budú ľudom. Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán: a nedotýkajte sa nečistého, a ja vás prijmem a budem vám za Otca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci.” (2. Korintským 6:1618)

468 ad